Lýdia Vadkerti-Gavorníková
(30 de marzo de 1932, Modra - † 22 de mayo de 1999, Bratislava), poeta eslovaca y traductora.
Proviene de una familia de carpinteros educación adquirida en Kopčany, Skalica y finalmente en el instituto pedagógico en Bratislava. En los años 1951 - 1962 trabajó como profesora en Bratislava, desde 1962 ha estado cobrando una pensión de invalidez y se centró en la obra literaria. Desde 1978 ella era editora y redactora jefe adjunta de la Revue svetovej literatúry, y en 1986 se retiró.
Poesía:
1966 – Pohromnice
1970 – Totožnosť
1972 – Kolovrátok
1973 – Kameň a džbán
1977 – Piesočná pieseň
1979 – Trvanie
1982 – Víno , poéma
1992 – Hra na pár-nepár
Traducciones:
1972 – Chytráctvo majstra Pathelina , francúzska veršovaná komédia z 15. storočia
1975 – JR Becher: Sedem premien , výber z básnikovho diela (spoluautor J. Slivka)
1976 – Jean Racine : Faidra (spoluautor J. Boor)
1997 – V. Vysockij: Vraciam sa , výber z básnikovho diela
Creo en las palabras
Creo en las palabras
perdidas en el viento
se transforman igual que
el vapor–
en lluvia las importantes
en nieve las livianas
Porque este año
acaso hemos dicho demasiadas cosas
sin ton ni son
ya que cayó tanta nieve
Pero el tronar amenazador por encima de nuestras cabezas
y el retumbar oscuro bajo las ventanas
causó hasta ahora sólo un deshielo
soltando de los techos
pequeños aludes.
Versión de V. Oleríny, M. Lenghardt, J.J. Padrón
Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Piesočná pieseň
O láske a neláske
Láska — Neláska
Dve ruky blížence
na jednom tele
Jedna ťa z dverí vyprace
druhá lôžko stelie
Jedna ťa poláska
druhá poudiera
Jedna je holúbok
druhá dravé zviera
Jedna ti stavia prístrešie
druhá ti ho rúca
Jedna je k tebe prichladná
druhá prihorúca
Sprobuj ich zopnúť
ako v modlitbe
Zajedno vtedy obidve
navzájom prestanú sa rušiť
Ak jedna zaplače
druhá slzy suší
Ak jedna pohár preplní
druhá ho odleje
Ak jedna klesne v zúfaní
druhá dá nádeje
Ak jedna srdce poraní
druhá ho zahojí
Tak obe Láska — Neláska
neporazené v stálom súboji
zazvučia v zjednotenom dvojhlase
a svoje osobité farby
položia svojsky na spoločné plátno
Vodou i krvou
Medom i soľou
Sadzou i vápnom
maľujú
čiernu zem
biele snehy
nebo belasé
Ty ich už iba svojsky pomiešaj
a jedinečne sfarbi
O podobe v nepodobe
Podobáme sa navzájom
Viem
Tak ako piesok
na kameň
Ty sa podobáš tvrdosťou
ktorou dorábaš chlieb
na jeho kôrku
Ja sa podobám mäkkosťou
ktorou tliem pod vráskami kôry
na chlebovú dreň
Tak sa navzájom podobáme
ako noc a deň
alebo ako vody
na prameň
O rovnakom v nerovnakom
V rovnakých peciach
rovnaký oheň horí —
myslíš si Každá voda
v príhodnom čase poslúži
rovnakým príslovím
najmä pokiaľ by išlo
o nepríhodný oheň
na streche Lenže
zakiaľ si na tom istom ohni
jeden prihrieva vodu
a druhý pečie chlieb
tretí aj od zvyšného uhlíka
podpáli strechu nad hlavou
Nerovnaký oheň horí
v rovnakých peciach
A my sa stále rovnako
stretávame v nerovnakom
Ty si chceš prihriať vodu
Ja si chcem upiecť chlieb
kým nad hlavou nám kikiríka
horiaca strecha
Budeme musieť hasiť
zbytočným príslovím
aj čo nás nepálilo
O veku pod vekom a o dni na dne
Zabili sme oheň
priveľkým polenom
Vietor nám teraz práši
chlebovou múkou
do očí Dúchaj —
hovorí matka
Ako si v peci zakúrila
taký chlieb upečieš
Bojíš sa že ti horúci peceň
prepáli chladný stôl?
Nedúchaj — vraví otec
Aký vietor si zasial
taký chlieb zožneš
Zabúdaš že obilná truhla
ukrýva pod vrchnákom dno?
Jar zdvíha veko
leto napĺňa vnútro
a jeseň náplň uzatvára
Zima však kutre pod vekom
vyjedá vnútro
dobýja sa k dnu
Nech do nej teda nenanosíš
iba na slamník
Dúchla som do popola v peci
ty do pliev v truhlici
Nad prepáleným stolom
vytierame si zrak
Založíš oheň
z mokrých triesok
Ja pri ňom z rozprášenej múky
zarobím chlebu na smútok
Nech sa nás spýta
kde sme boli
od leta do tohoto dňa
až zima nájde
pod slamníkom
vyčnievajúce letá dna
O plodnom v úrodnom
Sotva sa seno zdvihlo na ostrvy
už za ním vyliezajú otavy
Obilné zálohy sa zrazu trieštia
v podmínovaných zemiačiskách
na múroch kukuríc
A chlapci ako šarkany
lietajú teraz po strniskách
akoby podmietali
čo krok to zrnko
Oziminy sa po nich vzdúvajú
ako dievčenské sukne
ktoré sa pozabudli v jarinách
pripásať tesnou zásterkou
Už sa aj nesú
rozložitým poľom
akoby pod ne zadúchlo
z jesenných duniakov
Pod každým stohom sipí
povrieslo s remeňom
Odpásaný had
zašušťal v rajskej slame
Už sa však plazí
s vechťom pod polienka
a teplo huhle z pece do ucha
Teraz až prídu prvé mrazy
stačí ak vietor zadúcha
a bude detí
ako sadzí
O búrke s hrmavicou
Na motýle rozložené
predpoludnie pred búrkou
Skade blýska
stade hrmí
Nebo hrozí
prelomenou
hrboľatou
bakuľkou
Pýtame sa
odkiaľ pokiaľ
dokedy a
čo ešte
A v stohu sa
cepy lámu
na predanej
neveste
Na hrmenie rozložené
popoludnie za búrky
Z mokrej lúky
rastú drúky
Nebo čupí
v kukurici
nastoknuté
na šúľky
O čiernej bielizni
Susedky vešajú
po dvoroch bielizeň
ktorú si vyprali
Zamosúrilo sa
Komíny idú sem
Chumelí z postelí
Susedky kdeže ste
Sype sa čiernizeň
Aby vám neprischla
Dvere sa uzamkli
Do neprístupných stien
Oblokom slepnú sklá
Zakrátko čiernizeň
vypraná do biela
v slnku sa zaleskla
Bielizeň — myslíš si
Tebe sa to visí
Tebe je na svete hej
Na chvíľu zatúžiš
do biela vypraná
svietiť tam miesto nej
No hay comentarios:
Publicar un comentario